„Slovenský Sokrates“
Navrhoval zrušiť nevoľníctvo, zlepšiť postavenie roľníkov, zdaniť šľachtu. Krstnou mamou jeho dieťaťa bola Mária Terézia. Bol radcom a knihovníkom Márie Terézie, podieľal sa na významných reformách habsburskej ríše…
„Dňa 17. apríla 1718 je krstené dôstojným pánom Gašparom Štefanom Kostkom , farárom varínskym, dieťa Adam, otec Matej Kolárik, matka Regína Myslovská; krstní rodičia Juraj Pivovarči, so Žofiou Soky.“ Výpis z matriky varínskej cirkvi týkajúcej sa Adama Františka Kollára, narodeného v terchovskej dreveničke.
Je paradoxom, že A.F. Kollár v celej habsburskej ríši uznávaný ako významný vedec a mimoriadne erudovaný historik, ktorý dennodenne pracoval so starými listinami dlho nevedel zistiť, kedy a najmä kde sa narodil, hoc sa o to úporne snažil.
Z listu určenému učenému priateľovi z Prešova Samuelovi Székelymu: „Narodil som sa na Kysuciach, v Trenčianskej stolici, vychovávaný som bol v Starých Horách a prvé základy vzdelanosti som dostal v Banskej Bystrici, kde som vlastne začal žiť. Preto si dávam prímenie Banskobystrický.“
Už ako starší človek keď si robil poriadok v korešpondencii, dokumenty označoval ich stručnou charakteristikou, k jednému fasciklu pod názvom Predbežné genealogické anotácie ku kollárovskej vetve v Starých Horách poznamenal: „Moje rodné mesto Strečno. Krstený vo Varíne. Dedo Baltazár, ľudove Balco. Po dedovi žiadna stopa.“ Tu bol už blízko, pravdepodobne sa mu nepodarilo zistiť presný dátum svojho narodenia, ba nesprávne uvádzal aj meno svojej matky za slobodna. Tak ako sa životopisci A.F. Kollára ťažko dopracovávali k jeho presnému dátumu a miestu narodenia, rovnako skúpe na fakty je jeho detstvo a školské roky.
Do školských lavíc zasadol A.F. Kollár pravdepodobne v Starých Horách pri Banskej Bystrici, na prelome dvadsiatich a tridsiatich rokov ho prijímajú banskobystrický pátri jezuiti na tamojšie nižšie gymnázium, odkiaľ z neznámych príčin prestupuje na nižšie gymnázium v Banskej Štiavnici.
Pravdepodobne na týchto nižších gymnáziách medzi Nemcami spolužiakmi nadobudol znalosti nemeckého jazyka a získal predstavu o banskom výrobnom odvetví. Neskôr počas svojho Viedenského pôsobenia robil pre banskú a mincovnú komoru mnoho náročných expertíz najmä v oblasti banského práva.
Pravdepodobne z Banskej Štiavnice si mohol A.F. Kollár odniesť odpor proti náboženskému útlaku, pretože v čase jeho štúdii pátri jezuiti stáli na čele urputného boja proti evanjelikom.
Okolo roku 1734 prechádza A.F. Kollár na jezuitské gymnázium do Trnavy. V roku 1736 po absolvovaní gymnázia vstupuje do jezuitského rádu. V Roku 1737 sa s jeho menom stretávame v prípravnom kurze noviciáte jezuitského kolégia v Trenčíne.
V matrike prijatých do domu prípravy v Trenčíne: „1. Adamus Kollár, 2. (otec) Uhor, obyvateľ Varínsky, 3. (narodený) 1720, 4. (mravy) dobré, 5. (prijatý) 20. Októbra, 6. (do rádu vstúpil) v Trnave, 7. (ukončil) rétoriku, 8. (ovláda) latinčinu a slovenčinu dobre, nemčinu nad priemer, 9-10 vždy katolík.
Z trenčianskeho noviciátu prišiel A. F. Kollár do jezuitského kolégia vo Viedni, zapísal sa na filozofickú fakultu viedenskej univerzity. Po ukončení univerzity pôsobil v Liptovskom Mikuláši ako profesor na tamojšom jezuitskom gymnáziu. Bola to nielen pedagogická ale hlavne misionárska prax pre budúcich pátrov jezuitov. Po roku sa vrátil späť do Viedne, kde sa venoval štúdiu východných jazykov.
Po skončení druhého ročníka teológie v roku 1748 urobil životné rozhodnutie, vystúpil z jezuitského rádu Spoločnosti Ježišovej, za čo si vyslúžil doživotnú nenávisť jezuitov. Toto rozhodnutie bolo v tej dobe zriedkavosťou, bolo k tomu treba súhlas pápeža a generála rádu v Ríme.
A.F. Kollára sa ujal Gerard van Swieten osobný lekár Márie Terézie a panovníckej rodiny, ktorý sa stal aj prefektom cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice. Na základe odôvodnených príčin od A.F. Kollára ale aj od iných, G. van Swieten celkom ľahko zariadil vystúpenie A.F. Kollára z jezuitského rádu v Ríme ale aj u Rakúskej provincie, ktorá to neurobila dobrovoľne ani ochotne.
A.F. Kollára neuspokojovala jezuitská „učenosť“ túžil sa venovať skutočnej vede, nečudo jezuitská scienta, veda ešte stále ostávala stredovekou slúžkou teológie.
Gerarda van Swietana si získal A.F. Kollár najmä perfektnou znalosťou klasickej latinčiny, fenomenálnou znalosťou cudzích rečí, okrem materskej slovenčiny ovládal nemčinu, latinčinu, gréčtinu, bol znalcom východných jazykov, hebrejčiny, turečtiny, perzštiny, korešpondoval vo francúzštine, dostával listy v taliančine, ovládal novú gréčtinu, maďarčinu, postupne ovládol všetky slovanské jazyky.
A.F . Kollár 10. júna 1748 nastúpil do cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice, ktorá sa v tom čase honosne nazývala Palatina ako skriptor, pisár, hneď po nástupe ho G.van Swieten poveril prednášaním gréčtiny poslucháčom medicíny.
A.F Kollár vďaka svojmu vzdelaniu, jazykovým znalostiam, ale najme húževnatej pracovitosti rýchlo služobne postupoval, v roku 1749 postúpil na druhého kustóda, v roku 1758 sa stal prvým kustódom, táto funkcia sa považovala v kultúrnom živote za vskutku veľkú kariéru.
Po prehratej sedemročnej vojne s Pruskom bolo nutné mnohé oblasti v habsburskej monarchii reformovať. Na podnet Márie Terézie A.F. Kollár vypracoval a v roku 1764 publikoval svoju prácu, De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae – O pôvode a trvalom používaní zákonodarnej moci uhorských apoštolských kráľov v cirkevných záležitostiach.
Na bratislavskom sneme v lete roku 1764 kniha vyvolala obrovskú vlnu pobúrenia. Šľachtickí členovia snemu žiadali autora knihy exemplárne potrestať!
Čo tak pobúrilo cirkev a šľachtu? Dve krátke state v tejto Kollárovej knihe. Prvá sa dotýkala hrabivosti cirkevnej hierarchie a jej húževnatého úsilia aj naďalej ostať štátom v štáte, druhá zdanenia šľachty, zrušenia nevoľníctva, ďalej navrhoval zlepšiť postavenie roľníkov, zaviesť urbár, dať nešľachticom právo vlastniť pôdu, zastávať verejné úrady…
V súvislosti s bratislavským snemom sa mladý sedmohradský šľachtic Gyorgy Rettegy vo svojom cestopisnom denníku zmieňuje: obrovské vykorisťovanie poddaných na cirkevných majetkoch v Biharskej stolici a inde, kde už vraj roľníci nemôžu existovať a celé dediny spustli, ale cituje aj sťažnosti voči cirkvi…
Uhorská šľachta A.F. Kollára preklínala, vyhlasovala za vlastizradcu. Začali vychádzať rôzne pamflety, v ktorých sa vysmievali z Kollárovho neurodzeného pôvodu. „Toto ovocie pochádza z toho, keď sa niečím stane chudák z hnoja,“…
Pápež Klement XIII z podnetu kardinálov Migazziho a prímasa Barkóczyho: „Svätá kongregácia“ kardinálov so svätým otcom na čele dala 13. augusta Kollárovu knihu ako heretickú na pápežský index zakázaných kníh. A.F. Kollárovi sa pravdepodobne ako jedinému Slovákovi dostalo takejto „cti“.
Mária Terézia zostala A.F. Kollárovi aj naďalej naklonená, zároveň nechcela proti sebe poštvať Vatikán ani uhorsku šľachtu . Zakázala vývoz knihy do Uhorska a dvorná cenzúrna komisia nechala všetky výtlačky skonfiškovať a zaslať do Viedne.
Členov uhorského snemu to neuspokojilo, padli návrhy knihu verejne spáliť čo sa aj stalo a jej autora poslať do vyhnanstva, v polovici júla sa na tom zhodli obe tabule snemu. Vznikla spoločná komisia vedená nitrianskym biskupom Jánom Gustínim-Zubrohlavským. So stanoviskom komisie oboznámili Máriu Teréziu.
Pálenie „poprava“ Kollárovej knihy v Bratislave sa pravdepodobne konala okolo 25. augusta. Práve 25. Augusta pápežský nuncius hlásil do Ríma, že ak by Kollár prišiel do Uhorska nebol by si istý životom.
A.F. Kollár si po reakcii cirkvi a uhorskej šľachty pripravil obhajobu, ktorú poslal panovníčke i uhorskému snemu, okrem iného uviedol: Ak ma kráľovský dvor odsúdi za knihu do vyhnanstva, neprosím o oslobodenie, lebo kamkoľvek pôjdem do exilu, všade ma bude sprevádzať láska k vlasti.
Vážim si uhorské duchovenstvo a šľachtu, ale táto úcta nie je až taká veľká, aby presahovala moju úctu k pravde. Preto ak som vo svojej knihe uviedol aj také veci, ktoré je nepríjemné čítať alebo počúvať, treba to pripísať na účet pravdy.
O reorganizácii povinností a zdanení šľachty nechceli uhorskí feudáli ani počuť. Dňa 19. Marca 1766 Mária Terézia uhorský snem rozpustila, bol to jej posledný snem a výsledky pre cisársky dvor boli viac než úbohé.
V Roku 1767 začala uskutočňovať rozsiahlu urbársku reformu, vytýčený cieľ nedosiahla, nakoľko sa postavenie poddaných ako daňovníkov nezlepšilo. Na konci akcie si uhorská šľachta mädlila ruky a ironicky hovorila. „Obohrali sme Máriu Teréziu.“
Reformu však urobila proti ich vôli, v roku 1769 prinútila vysoký uhorský klérus aby desatinu zo svojich príjmov dával na opevnenie hradov, druhú na výchovu kňazov a dedinských farárov. Bez súhlasu uhorských stavov menovala Jozefa II za svojho spoluvládcu.
Z pera viedenského arcibiskupa kardinála Migazziho na adresu A.F. Kollára. „Bezbožný“ autor nebol potrestaný, ale naopak získal si stálu priazeň Márie Terézie, ktorá trvala až do jej smrti.
Poradca pre veci hospodárske, účtovné, verejného a súkromného práva, záležitosti politické a iné v kráľovstve uhorskom.
Postup A.F. Kollára sa skutočne začal až po konflikte s uhorskou šľachtou. O A.F. Kollárovi mali politici vysokú mienku, Egidius Borie zdôrazňoval, že je skúseným poradcom pre uhorské záležitosti, predovšetkým pre banské právo, štátny radca barón Friedrich Binder zasa, že má dôkladnú znalosť uhorských dejín, práva a ústavy, štátny radca baron Johann Friedrich Lohr považoval A.F. Kollára za kvalifikovaného odborníka na nezaplatenie…
Nasledovalo obdobie tragických udalostí . Hlbokým zásahom do chodu Palatiny i do života A.F. Kollára bola smrť najvplyvnejšieho radcu Márie Terézie Gerarda von Swietena, zomrel 18 júna 1772. Vedením Palatiny bol poverený A.F. Kollár. V roku 1773 pri pôrode zomrela manželka A.F. Kollára, porodila dcérku Teréziu, ktorej krstnou mamou sa stala samotná Mária Terézia. V roku 1774 zomrela aj jeho dcérka.
V roku 1774 bol A.F. Kollár vymenovaný za riaditeľa Palatiny. V období riaditeľstva A.F. Kollára sa stala Palatina významnou kultúrnou inštitúciou doma i v zahraničí, pokladnicou svetových knižných a rukopisných unikátov. V jej fondoch bolo v tom čase 12 000 rukopisov a 300 000 kníh, stala sa knižnicou vyhľadávanou najmä učencami. A.F. Kollár všetkým návštevníkom ochotne poskytoval informácie a odborné konzultácie. Viedenská ročenka pre cudzincov o ňom písala. „Práve na tohto slávneho muža v čitárni knižnice obracajú sa vedychtivý učenci a nachádzajú v ňom človeka, v ktorom sa organicky spája prirodzená láskavosť a vľúdnosť so širokými a hlbokými vedomosťami, ako aj názory na všetky oblasti vedy.“ A.F. Kollár bol prvým riaditeľom cisársko-kráľovskej Dvorskej knižnice, ktorý bol zároveň významným vedcom- historikom.
„Aký väčší a cennejší dar môžeme dať štátu, ako keď vyučujeme mládež?“
Tento výrok Cicerona použil A.F. Kollár ako motto k jednému zo svojich elaborátov o reforme stredného školstva v habsburskej ríši.
V menovacom dekréte z 23. Januára 1774 vymenovala A.F. Kollára za člena Dvorskej študijnej komisie ktorej cieľom bolo vypracovanie návrhu na zriadenie celoríšskej akadémie vied a reformácia gymnázií. Svojej funkcie sa horlivo ujal a v polovici apríla predložil priamo Márii Terézii nemecky koncipovaný Plán pre nižšie latinské školy alebo humaniora.
Mária Terézia bola Kollárovým prospektom „nekonečne spokojná, pretože sa tam nachádza všetko, čo tam má byť“, ako mu odkázala po svojej komornej. Potom nasledovala rezolúcia Jej Veličenstva na základe ktorej sa stal 27. Mája 1774 A.F. Kollár generálnym riaditeľom gymnázií v habsburskej ríši a bol poverený reformou latinských gymnázií.
Jeho návrhy boli veľmi pokrokové, napríklad odstránenie pasívneho memorovania (učiť sa naspamäť od A po Z), moderné zavedenie didaktických metód ( kontrolné otázky, spätná väzba, používanie názorných pomôcok pri výučbe…), väčšia humanizácia A.F. Kollár bol odporcom telesných trestov… Nemal to jednoduché, intrigovali proti nemu jezuiti s čím rátal, no nepočítal s dvorným intrigánstvom, Kollárovo povýšenie trpko znášal vplyvný člen Dvorskej študijnej komisie Karl Martini, ktorý proti Kollárovi intrigoval priamo u Márie Terézie.
Nie všetky Kollárove návrhy boli zavedené do praxe, ale tvorili základy veľkej školskej reformy, ktorá mala za úlohu zjednotiť a zefektívniť systém štátneho školstva. Myšlienky A.F. Kollára boli obsiahnuté aj v najvýznamnejšej reforme vzdelávania počas vlády Márie Terézie, vládne nariadenie z roku 1777 Ratio educationis. Prínosom tohto nariadenia bol aj to, že na ľudových školách mohol učiteľ používať jazyk, zrozumiteľný ľudu, čo na našom území umožnilo používať slovenčinu.
Cisárska odmena za verné služby. 20. Novembra 1775 dvorská komora A.F. Kollárovi oznámila, že z rozhodnutia Márie Terézie dostáva do vlastníctva v mužskej línii bývalý jezuitský majetok v dedine Kereszteny v Šopronskej stolici.
Dňa 2. Mája 1777 Mária Terézia vydala A.F. Kollárovi donačnú a erbovú listinu obsah oboch listín je v podstate totožný. Erbová listina udeľuje šľachtictvo A.F. Kollárovi zároveň s erbom „zo zvláštnej našej milosti a vďaky“ na večné časy jemu a jeho dedičom.
A.F. Kollár vo svojich historických prácach v šesťdesiatych rokoch aj keď boli venované rakúskym či uhorským dejinám na viacerých miestach využil príležitosť a jasne prejavil svoj slovenský pôvod alebo stanovisko, napr v diele G. Velia o Panónskej vojne (1762) ktoré vydal, v jednej z poznámok upozorňuje: „mnohé naše hrady a zámky majú slovenské názvy a zväčša aj pôvod.“
A.F. Kollár sa systematicky usiloval rozširovať svoje vedomosti o „slovanskom národe“ . Vyhlasuje sa za znalca „slovanského národa“, „ktorý je môj“, a za znalca všetkých jeho kmeňov.
Je Kollárovou ľudskou tragédiou, ako zberateľa kníh, ale aj obrovskou stratou pre naše kultúrne dejiny, že dedičia už tri mesiace po jeho smrti predali na verejnej dražbe jeho bohatú súkromnú knižnicu.
Zachoval sa iba katalóg najcennejších kníh a najraritnejších rukopisov Kollárovej bibliotéky, kde na titulnej strane je, že cenná knižná zbierka sa bude dňa 29. Decembra 1783 predávať na verejnej dražbe za hotové.
V zozname je obrovské množstvo slavistických kníh. A.F. Kollár do knižnice sústredil vo svojej dobe najbohatšiu súkromnú zbierku slovanských záležitostí,
od slovanských, nemeckých a iných historikov, jazykovedné práce, geografické práce, cestopisy i politické spisy, etnogenéze Slovanov, slavónsku gramatiku, zbierku slovinských spisovateľov od 14. Po 17. storočie, lužickosrbskú gramatiku, Vincenta Priboeviusa – Oratio de origine et successibusque Slavorum (reč o pôvode a potomkoch Slovanov) vydanú v Benátkach 1532,A.F. Kollár mal a študoval J.K. Jordana – De originibus Slavics (1745) O pôvode Slovanov, kde autor rozvádza hypotézu o pravlasti Slovanov nad stredným Dunajom a o slovenčine slovenskom „nárečí“ ako o najbližšom jazyku pramatke…
„Ak je niekto rodom Slovák ako ja a podľa môjho príkladu vynaloží trochu času na poznanie ostatných nárečí, veľmi ľahko porozumie jazyk a písmo celého slovanského národa a keď to bude vyžadovať vec alebo osud, môže prejsť od Jadranu cez rozsiahle oblasti Severu až k hraniciam čínskym bez sprievodu a tlmočníka. A tu by som spomenul celkom vynikajúcu schopnosť nášho jazyka, že vie úspešne napodobniť zvuky iného jazyka, čo som sám skúsil na svoju veľkú radosť. Toto som chcel zdôrazniť kvôli mojim Slovákom, aby reč a svoj kmeň neprestali milovať preto, ako sa to často stáva, že sú posmievaní takými, ktorí tiež bývajú v Uhorsku, lebo aj vodou, ktorá sa všeobecne užíva, zrejme už opovrhujú iba márnotratníci a prednosť aj tej najlepšej veci nemôžu poznať očami obťaženými opilstvom.“
A.F. Kollár nečakane zomrel 10. júla 1783 vo veku 65 rokov. Bol pochovaný vo svätoštefanskej krypte vo Viedni.
