Otváral oči nevidiacim a povzbudzoval ich k národnému vedomiu. Bol popredný humanistický vzdelanec, literárny teoretik, významný pedagogický reformátor, prekladateľ, gramatik, matematik, básnik a tiež hudobník. Kodifikátor prvej systematickej gramatiky českého jazyka, pôvodca a zakladateľ českej časomernej prozódie…

Vavrinec Benedikt sa narodil v Nedožeroch – Brezanoch na hornej Nitre, okres Prievidza. V Prievidzi získal základné vzdelanie, po smrti otca si ho vzal k sebe strýko do Jihlavy, kde chodil do školy. V rokoch 1590 – 1593 a v roku 1595 bol poslucháčom filozofie a teológie na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1597 získal bakalára o triky neskôr magistra.

Jeho traktáty zanechali trvalé stopy vo vedecko-publikačnej práci na celý život. Navrhoval nové školské osnovy, ktoré vychádzali z vtedajších moderných psychologicko-pedagogických požiadaviek, presadzoval systematickosť v školstve, navrhol princíp názornosti a nevyhnutnosti spájať teóriu vyučovacie predmetu s praxou a praktickými ukážkami.

Bol tvrdým zástancom reforiem a dožadoval sa vyučovania v materinskom jazyku, čím si mnohých rodičov získal a iných zasa znepriatelil, hlavne tých, ktorý uprednostňovali nemecký jazyk pred svojim materinským.

Svoje rodné meno zvykol písať v latinskom ekvivalente Laurentius Benedictus Nudozierinus – Vavrinec Benedikt Nedožerský, čím zdôrazňoval to odkiaľ pochádza..

Benedikt počas svojej pedagogickej aktivity vypracoval základy aritmetiky tak, že tvorili základ odborného vedeckého štúdia. V roku 1603 vydal v Prahe priekopnícku prácu – Gramatika českého jazyka. Počas svojho pôsobenia na Morave a v Česku poznal, že Česi nemajú jednotný jazyk, ktorý by ich spájal do homogénneho celku. Používali rôzne nárečia tak, že si často navzájom nerozumeli.

V o svojej českej gramatike vychádzal sčasti z Karlickej Biblie  a z hovorovej reči ľudu v niektorých prípadoch neakceptoval len český ale aj moravský ekvivalent so slovenskými nárečovými prvkami. Vychádzal z predchádzajúcich jazykových štúdii humanistických a antických autorov. Českú gramatiku – toto fundamentálne dielo prijal aj český historik Josef Dobrovský (1753-1829), zakladateľ českej slavistiky, priekopník národného obrodenia.

Akademik B. Havránek, „první mluvnicí, v plnem slova smyslu zpracovávající skutečne mluvnickou soustavu své doby, je teprve mluvnice od Vavrince Benedikta Nedožerského z roku 1603“ Čs vlastiveda 1936. Postupne sa Benediktovo dielo – uzákonenie jazyka – natoľko udomácnilo, že ďalšie piate či šieste generácie vnímali Benediktovo dielo ako samozrejmosť a už sa nezamýšľali, kto bol prvým kodifikátorom českého jazyka.

Rytmometrické parafrázy Dávidovich žalmov od Benedikta Nedožeského z roku 1606 – titulná strana

V tomto spise Benedikt prvý zostavil úplný systém českej časomernej prozódie s rýmom, čiže rytmometricky… Benedikt predstavuje vo vývine českého básnictva veľmi dôležitý stupeň. Preniesol vkus literárneho humanizmu z holých latinských imitácii do jazyka národného.

Vzhľadom na metrickú a prozodickú stránku je jeho dielo najlepšie z prác tohto druhu 17. a 18. storočia a môže byť nazvané vzorovým. Benedikt znamená vrchol českej časomernej prozódie: prvý podal pre ňu úplne pravidlá, vyhovujúce duchu českého jazyka.

Benedikt bol pôvodcom, zakladateľom českej časomernej prozódie. Literárny historik P. Valaský vo svojom Prehľade literárnych dejín Uhorska (Conspectus reipublicae litterariae in Hungaria): „Prvý učil Čechov a Slovákov skladať materinskou rečou básne podľa latinských vzorcov.“

Aj napriek tomu, že väčšinu života strávil v Čechách, jeho láska k rodnej zemi a krajanom nevychladla. Svoje meno zvykol písať v latinskom ekvivalente Laurentius Benedictus Nudozierinus – čím zdôrazňoval to, odkiaľ pochádza. „Bože svatý, jakých časův sme dočkali“ v básni vyjadruje svoj vlastenecký postoj, prejavuje žiaľ nad útlakom a utrpením slovenského ľudu, či obavy pred Tureckými hordami, ktoré plienia a vraždia jeho krajanov, ale taktiež poukazuje na spoločenské rozpory a nabáda svojich rodákov k svornosti.

Pre svoju všestrannú vzdelanosť a obetavosť s akou pozdvihoval úroveň Karlovej univerzity, tešil sa všeobecnej úcte a vážnosti.

Keď 4. Júna 1615 na pravé poludnie opustil tento svet, vyvolalo to u jeho kolegov úprimnú ľútosť. Pochovali ho v Kostole Božieho tela na dnešnom Karlovom námestí v Prahe, hrob mu ozdobili honosnou mramorovou platňou. Na počesť svojho priateľa a kolegu Vavrinca Benedikta Nedožerského vydali básne.

Na jeho počesť je v jeho rodisku pomenovaná Základná a materská škola a gymnázium v Prievidzi. V Nedožeroch-Brezanoch sa nachádza jeho bronzová socha a pamätná tabuľa.

Miesto posledného odpočinku nášho rodáka Vavrinca Benedikta Nedožerského – Kostol Božieho tela bolo svojho času významným pútnickým miestom. Vo veži kostola boli v prvý piatok po Veľkej noci vystavované sväté ostatky, ktoré sa podarili získať Karlovi IV. Jednalo se o Longinusovu kopiju, klince, tŕny z Kristovej koruny, časti dreva z kríža, kusy z Kristovho rúcha, obrusu z Poslednej večere a ďalšie. Tento sviatok se nazýval sviatkom: „Svatého kopí a hřebů Páně“. Kostol obklopoval malý cintorín, kde boli pochovávaní univerzitní profesori a vedci vrátane nášho rodáka.

Dva roky po nešťastnej bitke na Bielej hore (dôsledkom čoho prišli České zeme o značnú časť samostatnosti – nastala doba temna, doba kultúrno-spoločenského úpadku) 1622 pripadol kostol do správy Jezuitov, v dobe rekatolizácie sa odtiaľ ozývali náreky mučených protestantov, kostol si Jezuiti udržali až do zrušenia rádu v roku 1773, neskôr bol kostol odsvätený a zbúraný.